Zastúpenie vybraných mutácií u pacientov so suspektnou Wilsonovou chorobou

Autoři:

Jana Lisyová, Mária Fischerová, Róbert Petrovič, Ján Chandoga

Pracoviště:

Ústav lekárskej biológie, genetiky a klinickej genetiky LF UK a UNB, Bratislava, Slovenská Republika

Wilsonova choroba (WD) je relatívne zriedkavé genetické ochorenie s celosvetovou prevalenciou 1:30 000 vyznačujúce sa autozómovo recesívnym typom dedičnosti. Je spôsobená mutáciami v géne ATP7B (13q14.3), ktorý kóduje meď-transportujúcu ATPázu typu P zúčastňujúcu sa jednej z posttranslačných modifikácií apoceruloplazmínu. Má funkciu biosyntetickú (podieľa sa na dodávaní medi do sekrečnej cesty pri tvorbe Cu-transportéra ceruloplazmínu) a homeostatickú (zúčastňuje sa exportu nadbytočnej medi z buniek). Pri ochorení dochádza k postupnému hromadeniu medi v tkanivách a jej toxickému pôsobeniu na organizmus. Ochorenie postihuje viacero funkčne zdanlivo na sebe nezávislých orgánov (najmä pečeň, mozog a obličky). Výnimočnosťou ochorenia je jeho liečiteľnosť, na druhej strane skutočnosť, že neliečené sa končí fatálne. Klinický obraz WD býva veľmi rôznorodý a podľa symptomatológie sa rozlišuje niekoľko foriem (hepatická, neurologická, psychiatrická). Liečba Wilsonovej choroby je celoživotná, využívajú sa chelatačné činidlá (D-penicilamín) a zinková terapia. Prítomnosť širokého mutačného spektra (viac ako 380 známych mutácií) podmieňuje rôzne fenotypové prejavy a značne sťažuje diagnostiku. V stredoeurópskej populácii je najfrekventovanejšou mutáciou H1069Q. Vo svete je zodpovedná za 60% všetkých vyskytujúcich sa mutácií. Za účelom rýchleho hľadania tejto kauzálnej mutácie v súbore suspektných pacientov využívame na našom pracovisku diagnostickú PCR metódu BI-PASA (Poláková a kol., 2007). Ďalšie štyri rozšírené mutácie (3402delC, 1340del4, R778G, W779X) detekujeme pomocou RFLP (Vrábelová a kol., 2005) a fragmentačnej analýzy (Fischerová, nepublikované). Od roku 2006 sme vykonali molekulárno-genetickú DNA diagnostiku Wilsonovej choroby u 523 požadovaných osôb, z ktorých u 22 sme diagnózu WD potvrdili. Na základe dôkazu prítomnosti vyšetrovaných mutácií sme identifikovali 17 homozygotných pacientov (H1069Q- 14 pacientov, 3402delC- 1 pacient, 1340del4- 2 pacienti), zvyšní piati sú kombinovaní heterozygoti pre H1069Q a jednu z menej častých mutácií (3402delC- 2 pacienti, 1340del4- 1 pacient, W779X- 2 pacienti). Napriek tomu, že u 54 pacientov sa nám podarilo detekovať prítomnosť iba jednej vyšetrovanej mutácie, diagnózu WD u nich vylúčiť nemožno. Nakoľko u  pacientov nesúcich iba jednu alebo žiadnu kauzálnu mutáciu sú popri klinickom náleze prítomné aj biochemické resp. funkčné ukazovatele svedčiace o WD, je pre určenie definitívnej diagnózy nevyhnutná sekvenčná analýza, ktorá je na pracovisku zavedená. Vzhľadom na jej náročnosť a ekonomické náklady v prípade WD musí byť indikácia dôkladne zvážená.

Forma prezentace:

Poster